Vo štvrtok ráno sme čakali o 15 min. skôr na mieste odchodu na autobus. Dozvedeli sme sa, že nás odvezú do Nitry a tam budeme prestupovať do iného autobusu. Bolo to trochu chaotické, ale dalo sa to zvládnuť. V Nitre mal vodič zoznam a zasadací poriadok, tak to bolo v poriadku. Horšie bolo nájsť toho správneho vodiča a autobus, lebo ich tam bolo viac, ale keď sa pýtate, tak aj viete :-).
Z Nitry sme sa pohli okolo siedmej ráno smerom na Komárno. Hranicu sme bezproblémovo prekročili o 8:00 hod a smerovali sme na juh. Prvá technická prestávka bola asi po 100km na čerpacej stanici. Potom sa prestávky opakovali zhruba po štyroch hodinách. Do Srbska sme vstúpili po bežnej čakacej dobe o 12:45. Po niekoľkých minútach jazdy sme mali pauzu na obed v reštaurácii. Tento obed sme platili už v Trnave ako tranzitný poplatok, ktorý mi bol doporučený ako povinný, ale nebol nutný. Trochu som tomu nerozumel čo to má znamenať keď bol povinný, ale nemusel som ho platiť 🙂 , ale nevadilo mi to, pretože v cene 250,- Sk bol zahrnutý 2x obed – Srbský guláš.
Pri ceste tam, sme urobili chybu s tým obedom, lebo to čo nám priniesli na stôl sme považovali za polievku, ktorej sme si naložili len trochu a čakali sme na ďalšie jedlo – srbský guláš – ale dostali sme už len dve tenké lekvárové palacinky a pohár horúceho čaju. Potom sme zistili, že tá „kuracia polievka“ bol vlastne guláš. Mimochodom bol veľmi chutný, len škoda, že sme si nenaložili normálnu porciu, ale bola to naša chyba, keď sme sa neopýtali ako to chodí. Potom sme cestovali na juh cez Belehrad.
Na hranicu s Bulharskom sme prišli o 21:15. O prechode do Bulharska sa hovoria rôzne zaručené informácie, ktoré neviem potvrdiť ani vyvrátiť. Z celého hraničného priechodu som mal zmiešané pocity, lebo sme zastavovali pri troch rôznych kontrolách, na ktorých vodiči colníkom nosili pivo a peniaze, aby bol prechod hranicou plynulý. Bulharskí colníci si drzo vypýtali 20€ za autobus, aby nemusel čakať 3 – 4 hodiny. Tieto peniaze sme vyzbierali v autobuse. Pivo už nechceli, lebo podľa tvrdenia vodiča už nevedia kam ho majú dávať – ich „príručné sklady“ praskajú vo švíkoch. Aj napriek tomu, že sme platili sme na hranici boli do 22:15. Bolo tam veľa autobusov a nedalo sa to asi nijako urýchliť. Počas tejto hodiny sme mohli byť vonku pri autobuse aj keď naše pasy vodiči vyzbierali a odovzdali colníkom na kontrolu. Veľmi sa mi tento spôsob nepáčil, ale nijako som neprotestoval, aby som zbytočne nespomaľoval proces „colného vybavenia“. Vonku pri autobuse sa dali kúpiť lacné cigarety a alkohol.
Čo sa týka toaliet na doporučenie vodiča bolo možné ísť kdekoľvek okolo. Bol to asi bežný postup všetkých cestujúcich lebo to bolo náležite cítiť a vidieť – plastových fliaš, papierov a odpadkov bolo veľa v celom okolí. Po odchode z hranice to už bolo v poriadku. Bulharsko sme prechádzali v noci a tak sme nevideli nič z tejto skorumpovanej krajiny. Na hranicu sme prišli o tretej ráno a celé „colné vybavenie“ sa opakovalo. Na Gréckej hranici to bolo ako po šibnutí čarovného prútika. Žiadny výrazný bordel a smrad. Do Grécka sme vstúpili o 4:20 a potom sme už išli úplne v pohode až do 7:00 do nášho letoviska pred apartmánový dom. Cestou sme vyložili nejakých dovolenkárov v ich letoviskách.
Cestovanie z Paralie
Cesta domov bola veľmi podobná ako do GR. Od apartmánu sme vyrazili o 17:30 miestneho času. Na Bulharskej hranici to bolo rovnaké. Drzí colníci znovu pýtali peniaze a pivo, aby sme nemuseli čakať kým dohrajú svoju partiu kariet. V podstate sme s nimi neprišli do žiadneho kontaktu, lebo všetko s nimi riešil vodič. My sme len videli ako si priebežne odnášajú plné tašky úplatkov do svojich áut a „kancelárii“.
Po tejto skúsenosti by som do Bulharska na dovolenku neišiel ani zadarmo. Možno ich všetkých hádžem do jedného vreca, ale bol som na tento systém dosť nahnevaný. Cesta cez Bulharsko bola v pohode, len som mal pocit ako keby nás viezli na starom „rebrináku“.
V Srbsku sme boli skoro ráno a čas na guláš vyšiel okolo 10:00 na tom istom mieste. Jedlo bolo rovnaké a preto sme už vedeli akú porciu si naložiť :-). Po prestávke sme pokračovali pár minút v ceste na Maďarskú hranicu a potom cesta ubiehala dosť rýchlo. V Komárne sme boli okolo 16:00 a v Nitre okolo 16:40.
Tam bol znovu chaos s prestupovaním do autobusov, ktoré rozvážali ľudí do miesta ich nástupu. My sme našťastie pokračovali v tom istom autobuse do Trnavy. Pri Bille sme boli zhruba o 17:30. Medzi pár negatívnych postrehov k cestovaniu by som zaradil to, že nás vodiči neinformovali o dôležitých miestach našej cesty (veľké mestá cez ktoré sme išli atď.) a o hraničných priechodoch cez ktoré sme prechádzali (nie všade nám dali do pasov pečiatky)